Duchovné slovko na jún 2016
Milí študenti a žiaci, rodičia, kolegyne a kolegovia!
„Som veľmi rád, že som sa stal kňazom;
je to najistejšia cesta, ktorou sa dá prísť do neba a priviesť ta aj mnohých iných.“
Duchovné slovko na mesiac jún začínam myšlienkou nie svojou, ale myšlienkou svätého kňaza Jozefa Cafassa, patróna školy na tento mesiac.
Jozef Cafasso, „perla talianskeho kňazstva“ , ako ho nazval pápež Pius XI., sa narodil 15. januára 1811 v Castelnuove d’Asti v Piemonte ako syn majetného roľníka. Po skončení miestnej školy išiel na vyššiu cirkevnú školu do mesta Chieri. Na jeseň roku 1833 sotva dvadsaťdvaročný so špeciálnym dišpenzom prijal kňazskú vysviacku. Po nej išiel ešte do kňazského ústavu v Turíne zdokonaliť sa v kňazskom vzdelaní. Po ukončení štúdií sa stal profesorom na tom istom inštitúte a v roku 1848 aj rektorom. Jeho činnosť ako profesora a vychovávateľa celej generácie mimoriadne schopných kňazov piemontského biskupstva bola veľmi požehnaná. Ale zdalo sa, že predsa len jeho vlastným poslaním bolo viesť duše. Každý deň strávil mnoho hodín v spovednici. V spisoch jeho blahorečenia čítame: „Žiaden z jeho súčasníkov – s výnimkou arského farára – nedosiahol to, čo don Cafasso. A to už aj vzhľadom na množstvo a mnohotvárnosť problémov osôb, ktoré u neho hľadali radu. A konečne, aj pokiaľ ide o spôsob, ako vykonával túto službu lásky.“ Tieto posledné slová sa vzťahujú na rýchle a jasné pochopenie toho, o čo išlo. Mal nadmieru jasný pohľad na veci, jeho odpovede boli stručné a presné. Dvadsať rokov bol duchovným vodcom sv. Jána Bosca. Kardinál Cagliero, prvý biskup don Boscových saleziánov, povedal: „Čnosti a múdrosti dona Bosca sú chválou dona Cafassa.“ Náš svätec mal osobitný súcit s trestancami, ktorých ochotne navštevoval. Pre jeho starostlivosť o odsúdených na smrť ho pomenovali „kňazom šibenice“. Na poslednú cestu pripravil šesťdesiatosem odsúdených na smrť, takže umierali pokojne a úplne odovzdaní do vôle Božej. Odsúdených rád volal svojimi „obesenými svätými“ a prosil ich o príhovor. Don Cafasso po niekoľkých dňoch choroby (zápal pľúc), v ktorej sa zodpovedne pripravil na smrť, zomrel 23. júna 1860, iba štyridsaťdeväťročný. Pochovali ho v Turíne. V jeho zápiskoch sa našlo dojímavé želanie, aby pamiatka na neho vo svete celkom zmizla okrem modlitby za jeho dušu. Pápež Pius XI. ho 3. mája 1925 vyhlásil za blahoslaveného a Pius XII. 22. júna 1947 za svätého.
Pápež Benedikt XVI. jednu zo svojich katechéz venoval aj sv. Jozefovi Cafassovi. Vtedy zazneli aj tieto slová: „Jeho tajomstvo bolo jednoduché: byť Božím mužom; v malých každodenných skutkoch robiť „to, čo môže slúžiť na väčšiu slávu Božiu a pre osoh duší“. Bezhraničným spôsobom miloval Pána, nechal sa viesť dobre zakorenenou vierou, posilňovaný hlbokou a dlhou modlitbou: snažil sa o úprimnú lásku ku všetkým. Poznal morálnu teológiu, ale poznal aj situáciu a srdce ľudu, o ktorý sa staral ako dobrý pastier. Tí, čo mali tú milosť, aby sa dostali do jeho blízkosti, boli ňou pretvorení na dobrých pastierov a dobrých spovedníkov. Všetkým kňazom jasne poukazoval na svätosť, ktorú bolo potrebné dosiahnuť práve v pastoračnej službe. Blahoslavený don Klement Marchisio, zakladateľ Dcér svätého Jozefa, raz povedal: „Vstúpil som do konviktu ako veľký uličník a ľahkomyseľník: nevedel som, čo to znamená byť kňazom; no vyšiel som z neho celkom zmenený: spoznal som a prijal kňazskú dôstojnosť.“
Čo môže povedať nám, školskému spoločenstvu životný príbeh a odkaz sv. Jozefa Cafassa? Na prvom mieste nám poukazuje na život kňaza a veľký dar, aký v ňom videli jeho veriaci. Áno, Cirkev potrebuje – my všetci – potrebujeme blízkosť vysväteného Božieho služobníka, aby nás posväcoval svätými sviatosťami a modlitbou, poučoval Božím slovom a takto viedol k svätosti a spáse nesmrteľnej duše. Ale nielen to. Musíme si položiť otázku odkiaľ sa dobrí kňazi berú? Je to otázka na kňazské povolania, na ich vzbudzovanie a vyprosovanie v modlitbe. Kto chce dobrého vo farnosti – všetci! Kto sa za kňazov a za kňazské povolania modlí – tiež všetci? A sú ešte rodičia, ktorí by sa potešili, že ich syn – hoci by bol aj jedináčik – má túžbu stať sa kňazom? Jeden z dokumentov Svätej stolice uvádza ako jednu z ťažkostí v rozhodnutí prijať kňazské povolanie postoj dokonca aj veriacich rodičov, ktorí však vo výchove nezohľadňujú možnosť duchovného povolania svojich detí. Ako raz povedal jeden kňaz pri kázni: „Daj nám Pane, nové a sväté kňazské povolania, ale nie z mojich synov!“ A pritom podporou pre kňazské povolania by mali byť najmä kresťanské rodiny: ak ich oživuje duch viery, lásky a úcty, predstavujú akýsi „prvý seminár“ – ako uvádza dokument II. vatikánskeho koncilu o živote kňazov.
Ako školský kaplán Vás teda prosím: modlite sa v tomto mesiaci nielen za mňa, ale aj všetkých kňazov, bohoslovcov a za nové kňazské povolania z našich rodín, farských spoločenstiev a ak je taká Božia vôľa aj z spomedzi našich žiakov a študentov.
S požehnaním a s modlitbou P. Gabriel Koch CR, školský kaplán
Archív: